Historický kontext:
Prozaické dielo B. S. Timravy pôsobilo hneď od jej vstupu do slovenskej literatúry svojou témou i spôsobom podania provokatívne. Jej próza obsahovala
polemický náboj voči pretrvávajúcim postromantickým schémam a zároveň priniesla zárodky nového cítenia i literárnych postupov, ktoré vyvrcholili v dielach autorov Slovenskej moderny. Timravino „presiahnutie“ svojej doby sa odráža i v protichodnom prijatí kritikou – na jednej strane nachádzame vysoké ohodnotenie jej umeleckého prínosu, na strane druhej sa stretávame až s popretím umeleckých kvalít jej próz. Ale vlastne aj u samej autorky nachádzame istú protichodnosť vo vzťahu k vlastnej tvorbe: jednak bagatelizovala svoje „čarbanie“, no zároveň bola veľmi citlivá na redakčné zásahy do textov. Akoby v nej zápasili dve polohy: talent, ktorý ju nútil písať, zverovať sa písaným slovom, a cudnosť, z ktorej plynuli zábrany zdôveriť sa. Jej vzťah k sebe bol zložitý, rozporuplný (nie náhodou svoje autobiografické hrdinky obdarila zápornými vlastnosťami) a jej sebakritickosť –ako sa vyjadrili pamätníci, hraničila takmer s komplexom menejcennosti. O to viac prekvapovala súčasníkov jej presná predstava umeleckého textu i jej vedomé odlíšenie sa od dobovej literárnej konvencie. V čase jej vstupu do literatúry sa v našej próze už naplno presadil „realizmus“ S. H. Vajanského, vyznačujúci sa však sklonmi k zastieraniu ostrých kontúr reality, namiesto ktorej často nastúpila vykonštruovaná vízia želateľnej skutočnosti. V opozícii voči Vajanského „veľkým“ a „nadčasovým“ problémom Timrava priniesla navonok banálne témy, zoči-voči jeho „vozvýšenému“ štýlu postavila svoju „málo vzletnú, ťažkú dikciu“. Vo svojich spoločenských novelách ironizuje a paroduje Vajanského spôsob i žáner sentimentálnej, národno-ideálnej prózy pestovaný v postromantickom období. Existencia takých odlišných autorov v rámci jedného literárneho smeru urýchlila dozrievanie realistických štýlotvorných znakov v slovenskej literatúre.
V prvýchpoviedkach Za koho ísť? (1893), Na Ondreja(1895), Pomocník(1896) Timrava provokatívne (a vopozícii voči vtedajšiemu „ženskému čítaniu“) zobrazuje dievčatá a ženy vo vzťahu k mužskému pohlaviu ako vypočítavé. Jej osobná situácia v tomto období však naznačuje, že v skutočnosti to bolo skôr naopak a že po opätovných sklamaniach mala právo mať takú nelichotivú mienku práve o mužoch. V neskorších poviedkach už nenájdeme jediného „vinníka“ stroskotaného vzťahu – zrelá autorka vidí zlyhanie na oboch stranách. Rozporuplné a nevyspytateľné správanie hlavných postáv Timraviných próz odráža autorkin názor, že človek je mnohorozmerná a komplikovaná bytosť, ktorú nemožno vtesnať do zjednodušujúcich vonkajškových charakteristík. Plne to platí napríklad o postave Miliny z pozoruhodnej novely Bez hrdosti(1905). Pri jej čítaní môžeme nadobudnúť pocit, že impulzívne konanie tejto autobiografickej postavy si podriaďuje aj tempo deja a rozprávačka akoby sa niekedy až „dištancovala“ od jej konania, „hanbila“ za jej správanie, hraničiace so sebadegradáciou. Tento príbeh exaltovanej, „chorej“ vášne však vo svetle deziluzívneho rozuzlenia môžeme čítať aj ako trpkú paródiu –na lásku, priateľstvo, medziľudské vzťahy a v literárnych súvislostiach aj na dobové spisovateľské maniere, na „veľavravnú“ a „hlbokomyseľnú“ literatúru. Na svoju dobu nezvyčajne rozbitá kompozícia novely je originálnym autorkiným príspevkom do modernej slovenskej prózy – dialógy v rozpore so svojou dovtedajšou funkciou „zrieďujú“ hlavnú tému textu, ich funkcia je retardačná, pretože odďaľujú „riešenie“ problému a znejasňujú tzv. autorské posolstvo. Oproti vajanskovskej romanticko-patetickej predstave o zrode veľkého umelca autorka kladie iné, reálnejšie predpoklady, okolnostia podnety, vedúce k vzniku umeleckého diela – v tomto prípade maliarskeho. Hlavný hrdina Fizelčík, komicky „zaseknutý“ maliar, nadobúda autentické črty umelca až v priamej konfrontácii s nepriazňou života. Timrava sa tu akoby vyznávala, že umelecká inšpirácia sa môže zrodiť aj zo záporného podnetu, a teda nemusí byť len vznešená. O to pravdivejšie, alebo v
každom prípade realistickejšie dielo však môže vzniknúť.
Hoci Timravu poznáme predovšetkým ako autorku so schopnosťou zobrazenia „osobných démonov“, predtým slovenskou literatúrou obchádzaných zákutí vnútra jedinca, treba povedať, že sa nevenovala iba subjektívnym témam, ale všímala si aj celospoločensky závažné problémy – vysťahovalectvo (Tá zem vábna), vojnovú situáciu (Hrdinovia),zložito budovaný vzťah jednotlivca k národu (Všetko za národ), problém židovstva na dedine (Pódi), atmosféru novej republiky (Dve doby). No i tieto rozsiahlejšie práce, prekračujúce uzavretý kruh rodiny alebo dediny napĺňa konkrétnym, osobným precítením autobiografickej či inej postavy a v usúvzťažnení osobného a spoločenského dosahuje umeleckú presvedčivosť. Prvý pokus o presiahnutie rodinného prostredia však priniesol Timrave rozčarovanie – otvorenosť, s akou podala v novele Skúsenosť(1902) svoje dolnokubínske zážitky, bola všeobecne prijatá ako subjektívne skresľovanie skutočnosti, pretože tu „demýtizovala“ významných reprezentantov národa – text novely bol v Slovenských pohľadoch podrobený nešetrným redakčným škrtom.
Tieto okolnosti autorku nielen roztrpčili, ale vyprovokovali ju aj na umelecky zaujímavú polemiku o štvrť storočia neskôr v románovej novele Všetko za národ (1926), ktorá je zrelým dozvukom jej „skúsenosti“ s oficiálnymi predstaviteľmi národnej kultúry (ale i s prípadnými ženíchmi) a predstavuje tiež odpoveď na národnú koncepciu martinského centra, stelesnenú v hesle, ktoré Timrava ironicky použila v názve novely.
Približne polovicu Timravinej prózy tvoria texty so sedliackou tematikou, ktoré bývajú porovnávané s Kukučínovými dedinskými prózami. Timravin obraz dediny je však oveľa drsnejší, dedina v jej podaní je surová, dravá a má ďaleko od kukučínovskej idyly. Častou témou je tu napríklad smrť, o ktorej sa v týchto prózach hovorí vecne – dedinčania ju vnímajú ako prirodzenú súčasť života. Zredukovaním kukučínovsky živej dedinskej postavy na jednorozmernú atrapu dáva Timrava bez nostalgie najavo, že na slovenskej dedine sa deje čosi nezdravé, že „nové časy“ sa hlásia deformáciou a vkrádajú sa do organizmu dediny. Timravina tvorba najmä v oblasti tzv. autobiografických noviel z prostredia dedinskej inteligencie, väčšinou ústiacich do pocitov osamelosti hrdiniek, naznačila nové možnosti vývoja slovenskej epiky, vychádzajúcej síce z realistických koreňov, smerujúcej však k novým možnostiam individualizovaného zobrazenia človeka. No i v tzv. sedliackych prózach sa uberá moderným smerom: cez polemiku s mýticko-zvykoslovným štádiom slovenského realizmu sa dopracúva až k univerzálnemu modelu ľudských prejavov, s akým sa stretávame napríklad v Ťapákovcoch (1913) či vo viacerých už spomínaných novelách. V umeleckej skratke tu podáva správanie jednotlivca, resp. kolektívu v krajných životných situáciách – a takýto prístup k zobrazovaniu reality nájdeme u najlepších spisovateľov 20. storočia.
cit. [16.10.2014]: https://www.fphil.uniba.sk/uploads/media/Kapitoly_zo_slovenskeho_realizmu.pdf
Obrázok č. 1 - https://www.novaline.sk/index.php?page=5&pages=292&radit=line_in&detail=1407&seo=nastenne-hodiny-gare-du-nord-station-oboustranne#
Obrázok č. 2 - https://www.wolmer.lt/wp-content/uploads/2013/03/Antique_wallpapers_245.jpg